II. Bienale Brezina
_____________________

16. 7. - 10. 8. 2026



Spojenie súčasného umenia s prírodou v jedinečnom lesoparkovom prostredí mesta Trenčín.
Projekt je zámerne cielený na náhodného diváka. Diváci zažijú vizuálnu a zmyslovú hru prostredníctvom rôznorodých umeleckých land-artových foriem. Umelci vytvorili jedinečný
site-specific zážitok pre všetkých návštevníkov Breziny, turistov i obyvateľov mesta.
Výstava prenáša súčasné umenie z tradičného galerijného priestoru
do verejného prostredia – priamo do prírody.

Prvý ročník Bienale v lesoparku na Brezine sa uskutočnil v mesiacoch október - november 2024.

Bienale Brezina organizuje občianske združenie TRAKT.

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Ďakujeme. 

BIENALE

Slovenský landart

Tradičný slovenský landart, plynule nadväzuje na dobu bronzovú.
Reprezentuje typické slovenské formy umenia.

Detailne

Koráb II

Tektonická partitúra a limity materiálovej pamäte

Dielo rozvíja priestorový koncept predchádzajúceho ročníka, avšak radikálne mení mierku a formálne prostriedky. Zatiaľ čo pôvodný objekt pracoval s robustnou, akumulatívnou hmotou veľkých driev evokujúcich fragment lode, aktuálna intervencia prechádza do roviny dematerializácie, lineárneho rytmu a grafického gesta v priestore.

Dominantným prvkom je sklonený drevený kmeň, ktorý vertikálne narúša horizontálu lesnej čistiny. Jeho organické zakrivenie na vrchole pripomína nielen čelen lode, ale vďaka napnutým bielym šnúram, ktoré sa vejárovito zbiehajú v jednom bode, získava dielo až sochársko-architektonický charakter strunového nástroja či lanovia antickej galéry. Tieto línie fixované do zeme generujú subtílnu, geometricky čistú rovinu, ktorá krája okolitý priestor a reaguje na svetelné podmienky prostredia (tieňohra).

V subtílnejšej vrstve diela dochádza k fascinujúcemu mikrodialógu textúr. Na detaile kmeňa nachádzame stopy pod kôrou – organické ornamenty vyhlodané podkôrnym hmyzom (lýtkožrútom), ktoré môžeme vnímať ako autonómnu, prírodnú grafiku, akúsi primárnu partitúru zapísanú do dreva. Na tento mikroskopický chaos a históriu materiálu autor diela odpovedá makroskopickým poriadkom: exaktným geometrickým trojuholníkom vyskladaným zo smrekových šišiek na zemi, ktorý fixuje pätu kmeňa a stabilizuje kompozíciu. Kým šnúry smerujú nahor k subtílnemu lineárnemu poriadku, šišky akumulujú zemnú, texturálnu hustotu.

Tento prístup odkazuje na štrukturálne landartové intervencie umelcov ako Walter De Maria či materiálové konštrukcie Martina Puryeara, kde sa organický element stáva nositeľom striktného geometrického systému. Koráb II nie je len mimesis plavidla; je to napätie medzi prírodným determinizmom a ľudskou potrebou vnášať do entropie lesa raster a smerovanie.

Latexový démon

Syntetické fluidum a dekonštrukcia lesnej osi

Dielo s ironickým názvom Latexový démon operuje s radikálnym materiálovým kontrastom a minimalistickou priestorovou syntaxou. Na prvý pohľad nenápadná, prerušovaná línia rozpíleného, rozpadávajúceho sa kmeňa suchého stromu leží priamo na podklade z tlejúceho bukového lístia. Táto prirodzená os deštrukcie je však narušená invazívnym aktom: aplikáciou snehobieleho, hustého latexu, ktorý steká po textúre kôry a obnaženého dreva.

Gesto poliatia mŕtveho kmeňa syntetickou substanciou vnáša do monochromatického, zemitého lesného prostredia prudký vizuálny šok. Biely latex nerešpektuje anatómiu stromu; namiesto toho vypĺňa jeho praskliny, kopíruje reliéf hniloby a vytvára lesklú, neprirodzene hladkú krustu, ktorá ostro kontrastuje s matnou a pórovitou povahou rozkladajúcej sa biomasy. Prerušované ukladanie segmentov kmeňa pripomína dekonštruovanú chrbticu, horizontálny ortopedický aparát fixovaný umelou hmotou.

Formálne dielo nadväzuje na tradíciu antiformy a procesuálneho umenia, aké reprezentoval napríklad Robert Smithson (vo svojich prácach s liatím asfaltu či lepidla v krajine), alebo materiálové experimenty Evy Hesse. Zatiaľ čo klasický land art často pracoval s lokálnym materiálom s cieľom splynúť s prostredím, Latexový démon volí opačnú stratégiu – priznanú, takmer industriálnu prímes, ktorá odhaľuje dočasnosť a umelosť ľudského zásahu. Názov diela ironizuje romantické predstavy o lesných démonoch či tajuplných silách prírody; démonom sa tu stáva samotná chémia, ktorá konzervuje, no zároveň paralyzuje.

Biela hmota pôsobí ako exsudát neznámeho pôvodu – môže to byť sterilný obväz rany lesa, alebo naopak, toxický povlak, ktorý definitívne uzatvára proces prirodzeného tlenia. Stáva sa táto biela latexová stopa pokusom o zviditeľnenie vnútornej štruktúry zanikajúceho objektu, alebo je len povrchným, syntetickým podpisom človeka, ktorý odmieta nechať strom dohorieť v tichu biologického cyklu? 

Dotyk

Unheimlich v tieni lesnej koruny

Intervencia s príznačným názvom Dotyk sa odohráva na vyvýšenom morfologickom bode lesoparku Brezina. Autor tu nepracuje s akumuláciou organického materiálu, ale volí stratégiu readymadeu a priestorovej asambláže s výrazným psychologickým podtextom. Na kmeni živého ihličnatého stromu sú vertikálne, v niekoľkých dvojiciach nad sebou, fixované plastové imitácie ľudských rúk – fragmenty z figurín, aké poznáme z komerčných výkladov. Tento zásah okamžite generuje estetiku unheimlich (strašidelného/znepokojivého), tak ako ju definoval Sigmund Freud a neskôr rozvinul surrealizmus. Ruka, ako primárny nástroj ľudskej taktilnosti a kinestetického spoznávania sveta, je tu zbavená tela, biologického tepla a materiality. Odliate z rigidného, béžovo-ružovkastého plastu s neprirodzene hladkým povrchom a unifikovaným gestom prstov, tieto protetické články ostro kontrastujú s hlboko zvrásnenou, drsnou štruktúrou borovicovej kôry. Fixácia plastových rúk priamo na kmeň stromu evokuje objatie, no v rovnakej miere aj parazitickú proliferáciu či pokus o únik entity uväznenej vnútri drevnej hmoty.

Kontextuálne dielo nadväzuje na antropomorfné tendencie v land arte a body arte 70. rokov, predovšetkým na prácu Any Mendiety, ktorá vo svojich performatívnych cykloch (napríklad Silueta) hľadala splynutie s textúrami zeme a stromov prostredníctvom vlastného tela. Dotyk však túto telesnú intimitu ironizuje a mechanizuje. Živé, pulzujúce telo umelca nahrádza masovo vyrábaný priemyselný artikel. Výsledný vnem sa tak pohybuje na osi medzi absurdným humorom, pop-artovou apropriáciou a post-humánnou dystopiou.

Vertikálne radenie rúk nad sebou vytvára rytmický raster, ktorý mení prírodný kmeň na totemický objekt alebo fragment anatomického stĺpového poriadku. Umiestnenie na vyvýšenom kopci popri ceste dodáva dielu charakter nečakanej scénickej rekvizity – v momente, keď sa statický strom stáva nositeľom plastovej gestikulácie, mení sa aj celá okolitá krajina na divadelné kulisy, v ktorých sa stiera hranica medzi organickým a syntetickým bytím. 

Dvojice

Negatívny priestor a intermediálne prepojenie vertikál

Site-specific intervencia s názvom Dvojice narúša plynulú hĺbku lesného interiéru prostredníctvom prísnej geometrickej cenzúry. Autor lokalizoval tri samostatné dvojice vertikál – kmeňov stromov rastúcich v bezprostrednej blízkosti – a v rovnakej horizontálnej úrovni ich prepojil širokými pásmi nepriehľadnej čiernej textílie. Tieto textilné bariéry obopínajú kmene s vysokým mechanickým napätím, čím vzniká rigidný, takmer architektonický prvok vsadený do nepravidelného organického rastu.

Z vizuálneho hľadiska dielo funguje ako radikálny rez v krajine, ktorý pracuje s princípom priestorového strihu a redefinície horizontu. Široké čierne pásy pohlcujú svetlo a v trojrozmernom priestore vytvárajú ilúziu dokonale plochých, monochromatických obdĺžnikov. Tým, že zakrývajú časti kmeňov a priehľady do hlbšieho lesného porastu, generujú efekt tzv. negatívneho priestoru. Na pozadí bujného zeleného podrastu tak nevzniká len fyzické prepojenie dvoch biologických entít, ale aj vizuálna clona, ktorá selektívne fragmentuje realitu za ňou a núti vnímať okolitý priestor v nových kompozičných plánoch.

Formálny aparát diela priamo rezonuje s odkazom minimalizmu a monumentálneho land artu, konkrétne s textilnými projektmi Christa a Jeanne-Claude (ako napríklad Running Fence), kde mäkká tkanina slúži ako nástroj na rigidné štrukturovanie krajinných celkov, alebo s ranými geometrickými líniami Richarda Longa. V kontexte Dvojíc však netkaná čierna hmota nefunguje len ako bariéra, ale aj ako symbolické a materiálové fluidum spájania. Pásy látky vizuálne fixujú stromy do binárnych kódov, do nútených vzťahov koexistencie, pričom ich paralelný rytmus popri ceste vytvára pre prechádzajúceho diváka sekvenčný pohyb – takmer filmový pás, kde sa čierne polia striedajú s otvoreným priestorom lesa.

Materiálová efemérnosť textilu umiestneného v premenlivom prostredí navyše odhaľuje dočasnosť tejto priestorovej reštrikcie. Napnutá čierna plocha citlivo reaguje na premeny denného svetla, kedy sa na jej matnom povrchu prejavuje mäkká kresba tieňov okolitých listov, čím sa pôvodne invazívny industriálny raster spätne integruje do procesuálnych premien lesoparku. 

Vojny

Medzi tichom obete a hlukom dejín

Site-specific inštalácia Vojny artikuluje tému permanentného, cyklicky sa opakovacieho ozbrojeného násilia. Autor do trávnatej plochy lesoparku rozmiestnil súbor subtílnych, dlhých drevených palíc, na ktorých vrcholoch sú fixované miniatúrne figúrky vojačikov. Celá kompozícia je zámerne konštruovaná s ohľadom na mechanickú nestabilitu – palice sú do zeme zapichnuté svojou tenšou, flexibilnejšou časťou. Tento architektonický paradox spôsobuje, že objekty reagujú na závan vetra. Neustále sa kývu a balansujú na hranici pádu.

Materiálové riešenie vrcholových bodov využíva bielu farbu, ktorá steká po drevenom podklade a hmatateľne prepája anonymný priemyselný odliatok vojaka s prírodným materiálom palice. Biely monolitický nános maskuje pôvodné bojové uniformy či detaily zbraní hračkárskych figúrok, čím ich zbavuje konkrétnej historickej príslušnosti a mení ich na univerzálne, bezduché archetypy. Stekajúca farba navyše vizuálne evokuje procesy tavenia, degradácie, prípadne provizórneho obväzovania krvácajúcich rán. Vojačikovia v dynamických bojových pózach – zamrznutí uprostred behu či mierenia – tak pôsobia zraniteľne a komicky zároveň, vydaní napospas kinetickej svojvôli tenkých prútov.

Umiestnenie inštalácie v bezprostrednej blízkosti pamätníka umučeným partizánom počas druhej svetovej vojny v lesoparku Brezina dodáva dielu hlboký pamäťový a pietny rozmer. Trávnatá plocha sa pod vplyvom tohto genia loci mení na symbolické mínové pole či abstrahovaný cintorín padlých. Výber názvu v množnom čísle (Vojny) však jasne deklaruje, že autor sa neobmedzuje na lokálnu historickú traumu. Kývajúce sa figúrky reflektujú súčasnú globálnu realitu, v ktorej paralelne prebiehajú ďalšie, nové vojnové konflikty. Množné číslo odkazuje na fragmentáciu a permanentnú prítomnosť vojny ako symptómu ľudskej civilizácie.

Vojny tak prostredníctvom kontrastu medzi rigidnou pamiatkou z kameňa a efemérnym, neustále oscilujúcim pohybom palíc spochybňujú statickosť historickej pamäte. Transformujú hrozbu globálneho konfliktu do krehkého priestorového zážitku, kde je stabilita mieru neustále narúšaná nepredvídateľným poryvom okolitého sveta. 

Mínus jeden

Ekologická subverzia a metafora absencie

Site-specific inštalácia s lakonickým názvom Mínus jeden vnáša do kultivovaného, parkovo upraveného prostredia lesoparku Brezina moment surového, nečakaného narušenia. Centrálnym objektom je nízky pník so signifikantným kužeľovitým tvarom, ktorý nesie neklamné stopy po hlodaní bobra. V kontexte geometricky usporiadaného porastu vysokých, štíhlych stromov a starostlivo udržiavaného trávnika pôsobí tento zoťatý fragment ako radikálny cudzí prvok – prírodná anomália, ktorá okamžite pritiahne pozornosť diváka svojou bizarnosťou a zjavným materiálovým disonorom.

Sila inštalácie spočíva v jej intermediálnom a environmentálnom význame. Pník je v podstate ready-made-om transportovaným z iného biotopu. Bobry sú v Trenčíne známe svojou intenzívnou aktivitou na pobreží Váhu, kde ich činnosť často radikálne mení ráz krajiny a niekedy hraničí s devastáciou drevín. Prenesením tohto surového, živočíšneho artefaktu na vyvýšenú, suchú Brezinu autor vytvára ekologickú satiru a geografický paradox. Zviera sa tu stáva nevedomým sochárom, ktorého organický rez kontrastuje s antropogénnym poriadkom mestského lesoparku.

Zároveň však dielo nemožno vnímať izolovane od susediacich projektov a širšieho okolia. Blízkosť inštalácie Vojny a neďalekého pamätníka umučeným partizánom otvára omnoho temnejšiu, existenciálnu rovinu interpretácie. Názov Mínus jeden prestáva byť len matematickým vyjadrením chýbajúceho kmeňa v lese. Mení sa na memento mori – metaforu padlého vojaka, eliminovaného jednotlivca, stratu ľudského života v nezmyselnej mašinérii konfliktu. Pahýľ stromu tu funguje ako zranené, amputované torzo tela, ktoré uprostred živého lesa zhmotňuje ticho po deštrukcii.

Akým spôsobom mení prítomnosť tohto nízkeho, odseknutého objektu vnímanie monumentálnej vertikality okolitých stromov? Môže byť činnosť bobra vnímaná ako paralela k ľudským mocenským zásahom, ktoré rovnako slepo menia a pretvárajú živé prostredie? 

MART*NA

Anatomické jazvy a politika apropriácie

Dielo s názvom MART*NA narába s radikálnou otvorenosťou biologického ready-madeu, ktorý sa nachádza priamo v lesoparku Brezina. Centrálnym prvkom intervencie je hlboká, vertikálna rázsadlina v kmeni živého stromu, ktorej autentický tvar nesie výraznú morfologickú príbuznosť s vulvou. Autori tento prírodný úkaz nepretvárajú, ale analyticky ho rámujú a adjustujú: okraje trhliny sú zvýraznené vrstvou pastelovo ružovej kriedy a sýtym, miestami stekajúcim akrylovým lemom v bordovom tóne.

Tento maliarsky zásah odkazuje na dedičstvo feministického body artu a ekofeminizmu sedemdesiatych rokov – najmä na hľadanie biomorfných analógií v tvorbe Judy Chicago či na rituálne splynutia s krajinou u Any Mendiety. Ružovo-červený pigment tu funguje ako zviditeľňujúci kód, ktorý premieňa neutrálnu lesnú anomáliu na performatívne, telesné gesto. Vnútri temnej dutiny sa navyše črtá séria subtílnych horizontálnych línií. Nejde o zámerný konštrukčný zásah, ale o efemérne pavučiny, ktoré sa stali viditeľnými len vďaka tomu, že zachytili jemný prach ružovej kriedy rozptýlenej okolo kmeňa počas aplikácie. Tieto náhodne kolorované, takmer neviditeľné vlákna fungujú ako mimovoľný seizmograf umeleckého gesta. Spájajú mikrosvet hmyzej architektúry s makrointervenciou človeka a premieňajú hĺbku trhliny na živé rozhranie, kde sa umelý zásah okamžite stáva súčasťou prirodzeného biologického procesu.

Kľúčový sémantický posun však nastáva prostredníctvom drevenej tabuľky s vyrezaným nápisom MART*NA, pribitej priamo nad anatomickou trhlinou. Použitie typografického znaku hviezdičky (asterisku) funguje ako grafický nástroj cenzúry, no zároveň ako zástupný symbol otvárajúci dvere k lokálnym sociopolitickým interpretáciám. Pre diváka oboznámeného so súčasným dianím v slovenskom kultúrnom prostredí nápis subtílne evokuje inštitucionálne napätie a mocenské zásahy na Ministerstve kultúry SR. Subverzia diela spočíva v tom, že toto politicky zaťažené meno prenáša z odtiahnutého administratívneho priestoru priamo do surovej, nekontrolovateľnej biológie lesa. Telo stromu tak absorbuje mocenskú nomenklatúru a transformuje ju do telesného, organického archetypu, ktorý sa odmieta podriadiť vonkajšej regulácii. 

Výkričník

Organický syntax krajiny

Minimalistická site-specific intervencia pracuje s čistou materiálovou synergiou a typografickou dekonštrukciou. Objekt sa nachádza na rozhraní lesoparku, v podstate už v prostredí priľahlého Čerešňového sadu, čím prirodzene uzatvára (alebo otvára) celú umeleckú trasu Bienale Brezina. Autor tu využíva prírodnú anomáliu dvoch tesne zrastených kmeňov stromov, medzi ktorými sa v priebehu rokov vytvorila vertikálna rázsadlina. Táto anatomická štrbina bola cielene vyplnená svetlými, jemnými drevenými hoblinami. Ich selektívne, prerušované vrstvenie v dvoch samostatných segmentoch pretvára vertikálu kmeňa na univerzálny komunikačný kód – interpunkčné znamienko výkričníka.

Dielo rezignuje na komplikované konceptuálne naratívy a sústredí sa na čistý vizuálny kontrast. Hmota svetlých hoblín pôsobí ako mäkká, svietivá výplň, ktorá ostro vystupuje z tmavej, hlbokej kôry stromu. Táto organická intarzia transformuje statické prírodné prostredie na priestor tichého, no naliehavého zvolania. Použitie identického rastlinného materiálu (drevo na dreve) v odlišnom skupenstve navyše stiera hranicu medzi prirodzeným odpadom a umeleckým gestom. Výkričník na pomedzí sadu tak funguje ako subtílna vizuálna bodka, ktorá nielen uzatvára (otvára) trasu návštevníka, ale zároveň otvára priestor pre jeho vlastnú, nezaťaženú interpretáciu. Práve prechod z hustého lesného porastu do otvorenejšieho svetla ovocného sadu umocňuje moment prekvapenia z tohto drobného zásahu. Dielo tak definitívne premieňa náhodný okoloidúci pohľad na vedomý estetický zážitok. 

Lipová tanečnica

Efemérna choreografia mikrosveta

Subtílna inštalácia uzatvára celý cyklus intervencií prechodom od statického objektu k fluidnému. Práca upriamuje pozornosť na mikrodetail, ktorý v bežnom toku krajinného vnímania zostáva neviditeľný. Centrálnym motívom landartu je odkvitnutý kvet lipy – s typickou guľovitou semennou hlavičkou a asymetrickým podporným lístkom –, ktorý zostal visieť na takmer neviditeľnom vlákne pavučiny a rotuje v poryvoch vetra.

Dielo tematizuje estetiku pominuteľnosti, krehkosti a tzv. ready-made pohybu, ktorý generuje samotná príroda. Autor tu nevstupuje do prostredia fyzickým zásahom ani importom cudzích materiálov. Namiesto toho funguje ako citlivý pozorovateľ a dokumentarista náhodnej choreografie. Kinetický aparát lipového kvetu, unášaného vzdušnými prúdmi, v detailnom zábere evokuje dynamiku ľudského tanca – ladné piruety, vertikálne oscilácie a náhle zmeny rytmu. Pavučina sa stáva fluidnou scénickou osou a samotný vietor neviditeľným choreografom.

Tento efemérny mikrosvet ostro kontrastuje s monumentálnosťou a trvácnosťou okolitých stromov či kamenných pamätníkov lesoparku. Dielo fixuje moment, ktorý v realite trvá len niekoľko desiatok minút či hodín, kým sa jemné vlákno nepretrhne, čím odkazuje na zenový koncept krásy ukrytej v nedokonalosti a nestálosti veci. Tanečnica tak vizuálne a poeticky uzatvára celú sériu land-artových projektov ako jemný, pominuteľný povzdych, ktorý pripomína, že tie najpôsobivejšie umelecké gestá už v krajine dávno existujú – stačí len spomaliť a uprieť na ne pohľad. 

I. Bienale Brezina

Jedinečné spojenie súčasného umenia, prírody a kreatívnej energie v srdci Trenčína.

Nazri do archívu - do roku 2024

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Bienale Brezina realizuje občianske združenie TRAKT © TRAKT 2024 - 2026


‌

Mobirise